Mesiac

Pôvod Mesiaca bol odjakživa záhadou. Žiadná iná planéta v našej Slnečnej sústave sa nemôže pýšiť takýmto pozoruhodným satelitom. Merkúr ani Venuša nemajú vôbec žiadne mesiace, Mars má maličké nerovnomerné "akože" satelity, Pluto samo o sebe ani nie je planéta a ostatné obrie planéty majú svoje satelity neporovnateľne menšie ako sú oni samotné. Náš Mesiac je v porovnaní s veľkosťou Zeme ako materskej planéty najväčší. Hoci Mesiac pozorujeme už dlhé roky, žiadny vedec zatiaľ nedokázal s určitosťou určiť jeho pôvod. Doposiaľ boli najznámejšie tri teórie :

1. Mesiac bol kedysi časťou Zeme a istým spôsobom sa od nej oddelil. Táto teória sa považuje za najpravdepodobnejšiu. Ako potom ale vysvetlíme, že zloženie horniny Mesiaca obsahuje iné prvky a častice ako Zemská kôra ? Prečo je mesačná hornina viac "prepálená" ?

2. Mesiac sa sformoval na inom mieste vo vesmíre, až nakoniec zakotvil na obežnej dráhe Zeme, ktorá si ho pritiahla svojou gravitáciou - Táto teória by bola možná len za predpokladu, že by mala Zem dostatočnú gravitáciu na to, aby zastavila a stiahla na svoju obežnú dráhu teleso takých rozmerov, čo v súčasnosti nemá.

3. Mesiac sa sformoval spolu so Zemou už ako naša obežnica - tým pádom by ale musel mať rovnaké, alebo aspoň podobné zloženie, ako Zem.



Celkom nedávno však prišla skupina vedcov s novou teóriou, zvanou tzv."veľký stret". Podľa tejto teórie sa formujúca sa Zem zrazila s iným objektom, približne rovnakej veľkosti, ako je Zem. Z pozozstatkov vtedajšej Zeme a neznámeho telesa sa postupom času sformoval Mesiac. To by vysvetľovalo aj záhadu, prečo je mesačná hornina iného zloženia, nakoľko istá časť z jeho horniny pochádza z iného telesa ako zo Zeme.

V posledných piatich rokoch vyspelá technológia a výkonnejšie počítače umožnili detailnejšie simulovať veľký stret. Táto teória siaha až niekde do počiatku vzniku našej Slnečnej sústavy. Veľké zemské jadro Merkúra môže naznačovať, že "niečo" jednoducho odtrhlo Merkúrov vonkajší plášť. Venuša so svojim zložením taktiež môže byť pozostatkom tejto kolízie. Obrovská vlna mohla vychýliť Urán na jeho terajšiu nepravidelnú obežnú dráhu a Plutov dvojník Cháron je pravdepodobne druhá polovica z vtedajšej väčšej planéty.

Teraz si zoberme do úvahy ďalší zaujimavý fakt. Tim Swindle z Arizonskej univerzity podľa antikých záznamov a laserových odrážačov umiestnených na povrch Mesiaca astronautmi Apolla vypočítal, že Mesiac sa od zeme vzdiaľuje, a to o viac ako 2,5cm ročne. Pred viac ako 4 miliárdami rokov bol Mesiac k Zemi oveľa bližšie, podľa výpočtov až 15 krát. Momentálne je vzdialený približne 384 000km. Na počiatku bol vzdialený len niečo okolo 25 000km. Na oblohe sa preto javil 15x väčší ako ho vidíme dnes.

Odrážajúc sa od tejto teórie môžeme dedukovať ďalšie fakty. V prípade, ak Mesiac bol k Zemi skutočne bližšie, znamená to, že Zem musela rotovať rýchlejšie. Deň pravdepodobne trval len niekoľko hodín. William Hartmann z planetárneho inštitútu v Tuscone však nesúhlasí s touto teóriou. "Ak by sa Zem zrazila s iným telesom, vytvorilil by sa okolo nej prstence podobne, ako pri Saturne alebo Jupiteri. Navyše, ak by sa Zem zrazila s približne rovnako veľkou planétou, aj tak by z toho muselo vzniknúť oveľa väčšie teleso, ako je Mesiac" - tvrdí Hartmann.



V skutočnosti všetky domnienky o pôvode Mesiaca stoja na tenkých nohách. Experti sa rozchádzajú v názore, či zrážka nastala ešte predtým, ako sa Zem stihla sformovať do jej pôvodnej veľkosti. Podľa niektorých antických Gréckych astronómov, sa Zem zrazila s planétou, ktorú nazvali Théia. Tá však nemalá železné jadro a pravdepodobne sa pri kolízii so Zemou rozpadla na kusy, z ktorých postupne vznikol aj Mesiac, či Venuša. K tejto teórii sa prikláňa aj moderná veda:

"Nachádzame sa v období pred 4.5 miliárdami rokov. Mladá Zem obiehala spolu s niekoľkými novo sformovanými planétami okolo veľmi horúceho Slnka. Z dalekého vesmíru však rýchlosťou niekoľko tisíc km za hodinu prišla planéta, len niečo trochu menšia ako Zem. Planéta sa so Zemou zrazila takou rýchlosťou, že trvalo iba pol hodiny, kým sa celá "ponorila" do planéty Zem. V čase kolízie sa väčšina neznamej planéty a pomerne veľký úlomok zeme rozpŕskol do okolitého vesmíru. Z týchto pozostatkov sa neskôr postupom času sformovali ostatné telesá."

Či je táto teória pravdivá, zčasti pravdivá, alebo nepravdivá, jedno je jasné. Naša galaxia bola, je a bude miestom mnohých zrážok a deštruktívnych kolízií. Bolo by veľmi trúfalé tvrdiť, že si žijeme šťastne a bezstarostne ? Väčšina ľudí nedokáže pochopiť, že pôvod niektorých planét, krátery na Mesiaci sú len časťou rovnakého procesu, ktorý vyhubil dinosaury na Zemi. História sa opakuje, čo sa stalo, stane sa znovu. My tu na Zemi len bezmocne čakáme, kým jeden z týchto procesov postaví Zem na stranu porazených.

"Všetky tieto veci sú spojené - dejú sa len v iných merítkach a v inom čase"
(William Hartmann)Po stovkách rokov detailného pozorovania a študovania, náš najbližší spoločník v nekonečnom vesmíre, Mesiac, stále ostáva hádankou. Šesť pristáti na Mesiaci a stovky experimentov mali za následok viac otázok ako odpovedí.

Medzi nimi:

1.Vek mesiaca:
Mesiac je starší ako sa predtým očakávalo. Možno aj starší ako Zem alebo Slnko. Najstarší vek planéty Zem je odhadovaný na 4,6 miliárd rokov. Mesačné kamene boli datované ako 5,3 miliardy rokov staré a prach na ktorom odpočívajú najmenej o miliardu rokov starší.

2.Pôvod kameňov:
Chemické zloženie prachu, na ktorom sú kamene usadené sa výrazne líši od zloženia samotných kameňov, čo je v rozpore s uznávanými teóriami, o nahromadení prachu zvetrávaním a rozkladom kameňov. Kamene museli prísť odinakiaľ.

3.Ťažšie prvky na povrchu: Normálne planetárne zloženie znamená ťažšie zložky v jadre a ľahšie materiály na povrchu. Podľa Wilsona: „ Vzhľadom na relatívne veľké množstvo odolných prvkov ako titánium v povrchových oblastiach, niekoľko geológov prehlásilo, že tieto odolné prvky boli prinesené na mesačný povrch neznámym spôsobom. Netušia ako, ale, že sa tak stalo je isté, zdôrazňujú.

4.Vodná para:
Siedmeho marca 1971 mesačné zariadenia umiestnené astronautmi nahrali oblak pary putujúcej mesačným povrchom. Oblak vydržal 14 hodín pričom pokrýval územie o rozlohe 1600 kilometrov štvorcových.

5.Magnetické kamene:
Mesačne kamene boli zmagnetizované. To je čudné, pretože Mesiac nemá magnetické pole. Nemohol to spôsobiť ani blízky kontakt zo Zemou, pretože takéto stretnutie by roztrhalo Mesiac na kúsky.

6.Žiadne sopky:
Niektoré mesačné krátery boli vytvorené vnútorne (teda nie vplyvom nárazu cudzieho telesa), avšak doposiaľ neexistuje žiadny náznak, že Mesiac bol niekedy dosť horúci na to, aby produkoval sopečné erupcie.

7.Koncentrácie hustého materiálu:
Pod mesačným povrchom sa nachádzajú obrovské kruhové koncentrácie veľmi hustého materiálu v hĺbke od 32 do 64 kilometrov pod stredmi mesačných morí (mesačné planiny). “Sú to rozsiahle objekty diskovitého tvaru, ktoré by mohli byť umelo vytvorené. Pre obrovské kruhové disky nie je typické, ani náhodou či nehodou aby sa nachádzali pod stredom každého mesačného mora, ako šošovky.



8. Seizmická aktivita:
Stovky “mesiacotrasení,” ktoré nemôžu byť prisúdené dopadom meteoritov sú zaznamenané každý rok. V novembri 1958 sovietsky astronóm A. Kozyrev z Krymského Astrofyzického Observatória odfotil plynovú erupciu na mesiaci neďaleko krátera Alphosus. Taktiež zaznamenal červenkastú žiaru, trvajúcu asi hodinu. V roku 1963 astronómovia na Lowellovom Observatóriu taktiež videli červenkastú žiaru na hrebeni horského chrbtu v oblasti Aristarchus. Bolo dokázané, že pozorovania sú navlas rovnaké a opakujúce, opakujú sa keď sa Mesiac priblíži k Zemi. Pravdepodobne to nie sú prírodné javy.

9.Dutý mesiac:
Mesačná stredná hustota je 3,34 gm/cm3 (3,34 krát väčšia ako voda), zatiaľ čo priemerná hustota Zeme je 5,5. Čo to znamená? V roku 1962 vedec z NASA, Dr. Gordon MacDonald vyhlásil: “Ak sú astronomické dáta menšie, tak sa zistilo, že si vyžadujú aby bolo vnútro mesiaca duté a nie homogénnou guľou.” Nobelový chemik, Dr. Harold Urey navrhol, že nižšia hustota Mesiaca je spôsobená veľkými oblasťami vo vnútri mesiaca, kde sa nachádzajú obyčajné dutiny. Dr. Sean C. Solomon z Massachusettského Technologického Inštitútu napísal, “ experimenty sond Lunar Orbiter značne zlepšili naše vedomosti o gravitačnom poli Mesiaca… naznačujú obávanú možnosť, že Mesiac môže byť dutý.” V štúdii Carla Sagana, Inteligentný život vo vesmíre, známy astronóm vyhlásil, “Prírodný satelit nemôže byť dutý objekt.”

10.Mesačné ozveny:
20. Novembra 1969 posádka Apolla 12 odhodila časť lunárneho modulu pri výstupe a ten narazil do Mesiaca. Náraz modulu (približne 64 km od zóny pristátia apolla 12) vytvoril umelé “mesiacotrasenie” s prekvapujúcimi vlastnosťami – Mesiac sa ozýval ako zvonec viac ako hodinu. Tento úkaz zopakovalo aj Apollo 13 (úmyselne naviedli tretí stupeň modulu k zrážke s Mesiacom), to spôsobilo ešte prekvapujúcejšie výsledky. Seizmické prístroje zaznamenali, že ozveny trvali 3 hodiny a 20 minút a dostali sa do hĺbky 40 kilometrov, čo viedlo k záveru, že Mesiac má neobvykle riedke dokonca žiadne jadro.

11.Neobvyklé kovy:
Mesačná kôra je omnoho tvrdšia ako sa odhadovalo. Pamätáte si, s akými extrémnymi ťažkosťami sa astronauti streli, keď sa snažili vŕtať do povrchu mesačných morí? Prekvapenie! Ich povrch sa skladá hlavne z ilmenitu, čo je vlastne minerál obsahujúci veľké množstvá titánia, toho istého kovu, ktorý sa používa na výrobu trupov hlboko-morských ponoriek a plášťa SR-71 Blackbird (lietadlo prekračujúce rýchlosť 3,2 machu). Urán 236 a neptúnium 237 (tieto prvky sa nevyskytujú na Zemi) boli objavené v mesačných kameňoch ako nehrdzavejúce zložky železa.

12.Pôvod Mesiaca:
Pred tým ako astronauti dokázali opak, bola uznáva teória, podľa ktorej Mesiac vznikol odtrhnutím časti Zeme pred dávnymi vekmi. (Ktovie s ktorej časti?) Ďalšia teória tvrdila, že Mesiac sa sformoval z vesmírneho prachu, ktorý ostal po vytvorení Zeme. Analýzy zloženia mesačných kameňov vyvrátili taktiež túto teóriu. Iná známa teória je, že mesiac bol pritiahnutý gravitačným poľom Zeme, no neexistujú dôkazy, ktoré by ju podporili. Isaac Asimov vyhlásil: ”Je príliš veľký aby bol pritiahnutý zemou. Šance, že sa to stalo, a Mesiac bol následne nútený obiehať po takmer kruhovej orbite okolo Zeme sú príliš malé aby to bolo uveriteľné.

13.Zvláštna obežná dráha.
Náš Mesiac je jediný mesiac v slnečnej sústave, ktorý má nemennú takmer kruhovú obežnú dráhu. Zvláštne, že hmotnostný stred mesiaca je asi o 1800 metrov bližšie k zemi ako jeho geometrický stred (čo by malo spôsobiť kolísanie), ale mesačná vypuklina (mesiac nemá tvar dokonalej gule) je na odvrátenej strane. “Niečo” muselo uložiť mesiac na jeho obežnú dráhu s presnou výškou, dráhou a rýchlosťou.



14.Priemer mesiaca:
Ako vysvetliť “náhodu,“ že mesiac je v správnej vzdialenosti a má správny priemer aby úplne prekryl slnko počas zatmenia? Isaac Asimov reaguje: “Nie je žiadny astronomický dôvod, prečo by mali Mesiac a Zem byť v tejto polohe. Je to číra náhoda a len Zem s pomedzi všetkých planét je požehnaná týmto spôsobom.“

15.Mesiac ako vesmírna loď:
Tak výstredne ako teória, že Mesiac je kozmická loď, tak všetky položky uvedené vyššie sa vyriešia ak predpokladáme, že Mesiac je mimozemské plavidlo, prinesené inteligentnými bytosťami pred dávnymi vekmi. Toto je jediná teória, ktorú podporujú všetky uvedené údaje a neexistujú údaje, ktoré by jej odporovali.


Grécki autori Aristoteles a Plutarch, rímsky autori Apollonius Rhodius a Ovid opísali skupinu ľudí nazývaných Proselenci (Proselenes), ktorí žili v stredohorskej oblasti Grécka, Arkádii. Proselenci si nárokovali túto oblasť pretože ich predchodcovia tam žili ešte “predtým ako bol Mesiac na nebesiach.“ Toto tvrdenie je podložené symbolmi na stenách nádvoria Kalasasaya neďaleko mesta Tiahuanaco v Bolívii. A zaznamenávajú príchod Mesiaca na obežnú dráhu pred 11500 až 13000 rokmi, dlho pred oficiálne zaznamenanou históriou.

1. Vek zábleskov:
Aristarchus, Platon, Eratosthenes, Biela, Rabbi Levi, a Posidonius všetci zaznamenali neobvyklé svetlá na Mesiaci. NASA, rok pred prvým mesačným pristátím ohlásila viac ako 570 svetiel a zábleskov pozorovaných na mesiaci medzi rokmi 1940 a 1967.

2. Operácia mesačné blikanie (Moon Blink):
Operácia Moon Blink zaznamenala 28 udalostí na Mesiaci v relatívne krátkej dobe.

3. Mesačný most:
29 júla 1953, John J. O’Neill spozoroval asi 20km dlhý most rozprestierajúci sa nad kráterom Mare Crisium. V auguste britský astronóm Dr. H.P. Wilkens potvrdil jeho prítomnosť, „Vyzerá umelo. Je to takmer neuveriteľné, v prvom rade to, že takáto vec bola sformovaná alebo ak bola vôbec sformovaná ako mohla zotrvať dobu po ktorú Mesiac existuje.“

4. Zrúcanina:
Zrúcanina objektu v tvare obelisku, ktorá sa týči 2,5 km od mesačnej oblasti Ukert bola objavená sondou Orbiter 3 v roku 1968. Dr. Bruce Cornet, ktorý študoval tieto ohromujúce fotky vyhlásil: „Žiadny známy prírodný proces nemôže vysvetliť takúto štruktúru.“

5. Veža:
Jeden z najzvláštnejších prvkov vôbec odfotených na mesačnom povrchu (Lunar Orbiter III-84M) je veža tvaru špirálovitého tvaru, ktorá stojí 8km od oblasti Sinus Mediii.

6. Obelisky:
Lunar Orbiter II urobil niekoľko fotografii obeliskov v novembri 1966, jeden z nich bol viac ako 45metrov vysoký. ". . . obelisky boli usporiadané presne ako vrcholy troch veľkých pyramíd v Gíze.“