10. záhad

Desať najväčších záhad Slnečnej sústavy

1. Oortov mrak

Ako si vôbec možeme byť istí, že Oortov mrak skutočne existuje ? Hoci bola záhada družíc Pioneer dosť silnou kávou, najväčšou záhadou je predsa len Oortov mrak. Prečo ? Jednoducho preto, že sme ho nikdy nevideli. Je to totiž hypotetický región vesmíru. Kuiperov pás asteroidov môžeme aspoň pozorovať a vieme, že tu skutočne je, ale Oortov mrak je skutočne ďaleko (ak tam vôbec je).

Predpokladá sa, že Oortov mrak je vzdialený minimálne 50 000 AU od Slnka (takmer jeden svetelný rok), čo je asi 25% vzdialenosti k našej najbližšej hviezde Proxima Centauri. Oortov mrak je teda skutočne ďaleko, hoci je aj napriek tomu považovaný za súčasť našej Slnečnej sústavy. V skutočnosti, jediný dôvod, prečo astronómovia veria, že Oortov mrak existuje je periodický výskyt ľadových komét, ktoré majú vysoko ekcentrickú obežnú dráhu. Každý teda verí, že Oortov mrak skutočne existuje, hoci sme ho nikdy nevideli.

2. Anomálie sondy Pioneer

Prečo sa sondy Pioneer vychýlili z kurzu ? Táto otázka patrí pre astrofyzikov medzi jednu z najťažších. Sondy Pioneer 10 a 11 boli vypustené v rokoch 1972 a 1973, aby preskúmali vzdialenejšiu stranu našej Slnečnej sústavy. Počas svojej cesty však vedci z NASA spozorovali, že obidve sondy sa chovajú divne – samovoľne zrýchľujú, čím sa dostávajú mimo svoj kurz. Hoci nie je táto odchýlka v astronomických štandardoch nijak obrovská (386 000km na trase dlhej 10 miliárd km), zvláštnosťou je, že odchýlka je presne rovnaká pri oboch družiciach. Astronómovia si preto nevedia vysvetliť, čo sa s nimi stalo. Jedna z teórii hovorí, že istú úlohu v tejto veci môže zohrávať aj vplyv tmavej hmoty.

3. Kuiperov "útes"

Prečo sa Kupierov pás asteroidov tak náhle končí ? Kuiperov pás je obrovská oblasť v našej Slnečnej sústave, ktorá tvorí kruh okolo Slnka, vo vzdialenosti za planétou Neptún. Je podobný, ako pás asteroidov medzi Marsom a Jupiterom, ale asi 200 krát masívnejší. Kuiperov pás obsahuje milióny malých objektov alebo "planétok" so skalnatým alebo metalickým povrchom. Tiež obsahuje dosť veľké množstva vody, metánu a čpavku.

Kupierov pás je stále pomerne slabo preskúmanou oblasťou Slnečnej sústavy, ale aj napriek tomu nám ponúkol zaujímavý rébus. Hustota, alebo nazvime to populácia objektov v Kuiperovom páse sa z ničoho nič končí vo vzdialenosti 50 AU od Slnka. Pokles objektov je tak dramatický, že si vyslúžil pomenovanie "kuiperov útes". V súčasnosti nemáme pre tento úkaz žiadne hodnoverné vysvetlenie, hoci existuje niekoľko teórií. Prvá hovorí o tom, že aj vo vzdialenosti viac ako 50 AU sú ďalšie objekty, avšak nie dostatočne veľkých na to, aby sme boli schopní ich pozorovať. Druhá, oveľa kontroverznejšia teória, hovorí o tom, že všetky objekty v Kuiperovom páse za hranicou 50 AU boli pritiahnuté veľkým telesom, približne o veľkosti Zeme alebo Marsu. Proti tejto teórii sa však postavilo množstvo atronómov, ktorí tvrdia, že v súčasnosti nemáme žiaden dôkaz o tom, aby za Kuiperovým pásom obiehala ešte ďalšia planéta tak veľkých rozmerov.

4. Kométový prach

Kométy sú zmrznuté telesá putujúce vesmírom. Predpokladá sa, že väčšina z nich vznikla v oblasti zvanej Oortov mrak. Oortov mrak je predpokladaná sférická oblasť ľadových objektov, ktorá sa pravdepodobne nachádza na okraji slnečnej sústavy za Kuiperovým pásom, približne 50 000 až 100 000 AU od Slnka. Je možné, že je to pozostatok prapôvodnej slnečnej hmloviny. Odtiaľ sú kométy priťahované gravitačnou silou Slnka. Čím viac sa blížia k stredu Slnečnej sústavy, teplo zo Slnka spôsobuje topenie a odparovanie ľadu, čím vzniká za kométou "chvost", ktorému sa zvykne hovoríť aj "coma" (z latinského slova coma – vlasy). Množstvo komét padne priamo do Slnka, niektoré však majú viac šťastia a pravidelne okolo neho obiehajú, či už v kratších, alebo v dlhších intervaloch.

Avšak, v prachu kométy Wild-2, ktorého vzorky sa podarilo získať organizácii NASA ešte v roku 2004 sa našlo niečo podivné. Rozborom kryštálov prachu z kométy sa zistilo, že sa sformovali pri vysokých teplotách. Predpokladá sa, že pôvod kométy Wild-2 je v Kupierovom páse, a tak nie je celkom jasné, ako mohli byť tieto kryštály sformované pri teplote vyše 1000 Kelvinov. Naša Slnečná sústava sa sformovala z hmloviny pred vyše 4,6 miliardami rokov a postupne chladla. Vedci si myslia, že kométa Wild-2 sa sformovala v oblasti, kde vznikalo aj naše Slnko a nejakým spôsobom sa neskôr dostala až do Kuiperoveho pásu. Čo, alebo aká sila ju tam dostala však ostáva záhadou.

5. Teplota slnečnej koróny

Prečo je slnečná atmosféra teplejšia ako jeho povrch ? To je otázka, ktorá trápi solárnych fyzikov už vyše pol storočia. Prvé spektroskopické pozorovania slnečnej koróny priniesli mätúce výsledky. Atmosféra Slnka je teplejšia ako fotosféra. V skutočnosti je tak horúca, že jej teploty sú porovnateľné s tými v jadre Slnka. Ale ako je to možné ? Ak rozvietite žiarovku, vzduch okolo nech nikdy nebude teplejší, ako samotná žiarovka a ako sa bude k žiarovke približovať, bude stále teplejší, nie chladnejší. Ale toto je presne prípad, ktorý sa deje na Slnku. Slnečná fotosféra má teplotu okolo 6000 Kelvinov, zatiaľčo atmosféra, ktorá je len niekoľko tisíc kilometrov nad fotosférov má teplotu vyše 1 milión Kelvinov. Ako môžeme vidieť, všetky logické zákony fyziky sú porušené.

Avšak zdá sa, že experti postupne zisťujú, čo môže spôsobovať zahrievanie slnečnej koróny. Príchodom vyspelejšej techniky sa môžu stať všetky teoretické modely viac sofistikovanejšie a slnečnú atmosféru môžeme študovať lepšie ako kedykoľvek predtým. Predpokladá sa, že koronálne zahrievanie môže byť spôsobené kombináciou magnetických efektov v slnečnej atmosfére. V súčasnosti je najprijateľnejšia teória, že toto zahrievanie je spôsobené nanolúčmi. Avšak, ak chceme definitívne potvrdiť, alebo vyvrátiť túto teóriu, musíme vyslať sondu hlboko do slnečnej koróny, inak ostane táto teória len v rovine špekulácii.

6. Atmosféra mesiaca Titan

Prečo má Titan, jeden zo Saturnových mesiacov atmosféru ? Titan je jediným mesiacom v Slnečnej sústave so značnou atmosférou. Je zároveň druhým najväčším mesiacom, pričom tým prvým je Jupiterov mesiac Ganymedes. So svojím priemerom 5150 km je väčší ako planéta Merkúr a asi o 80% hustejší, ako náš Mesiac. Mars alebo Venuša sú často označovaní ako "súrodenci" našej Zeme, avšak ich atmosféra je približne sto krát redšia a tenšia. Atmosféra Titanu je však iba jeden a pol krát redšia ako na Zemi, navyše pozostáva väčšinou z dusíka. Ten je základným prvkom zemskej atmosféry (až 80% podiel) a dominuje aj v atmosfére Titánu (95% podiel). Odkiaľ sa tam však vzal, ostáva záhadou.

7. Naklonenie Uránu

Prečo je planéta Urán tak neprirodzene naklonená ? Zatiaľčo všetky ostatné planéty v Slnečnej sústave rotujú okolo svojej osi vodorovne, Urán "leží" na boku a je vychýlený od svojej osi až o 98 stupňov. Pri pohľade na Slnečnú sústavu zhora, všetky planéty rotujú doprotismeru hodinových ručičiek. Všetky, okrem Venuše, tá ako jediná rotuje opačne. To vedie odborníkov k názoru, že ešte v čase svojho formovania mohla byť jej rotácia narušená zrážkou s iným telesom. Stalo sa niečo podobné aj Uránu ?

Odborníci sa rozchádzajú v názore. Zatiaľčo jedna skupina vedcov si myslí, že neprirodzené naklonenie Uránu bolo spôsobené zrážkou s iným telesom, druhá skupina vedcov je presvedčená, že je to len zhoda náhod. Astrofyzici zostrojili počítačovú simuláciu, podľa ktorej pri formovaní našej Slnečnej sústavy zohrali v naklonení Uránu veľkú úlohu planéty Jupiter a Saturn. Tie sa počas istého momentu skrížili obežnú dráhu Uránu a svojou gravitáciou vychýlili svojho menšieho kolegu. Pre podporu, či vyvrátenie tejto teórie sú však potrebné ďalšie výskumy. Zrazil sa Urán s telesom o veľkosti približne našej Zeme, alebo za jeho vychýlenie môžu Jupiter a Saturn ?

8. Tunguzská udalosť

Čo spôsobilo Tunguzský výbuch ? Zabudnime teraz na Foxa Muldera predierajúceho sa lesami Sibíru, toto nie je epizóda z Aktov X. V roku 1908 sa v Tunguzskej oblasti niečo stalo, ale nevieme čo. Ostáva to aj dodnes obrovskou záhadou, aj napriek tomu, že očití svedkovia videli obrovský záblesk, ktorý bolo vidieť aj zo vzdialenosti stoviek kilometrov. Vyšetrovaním sa zistilo, že bola zničená obrovská oblasť, okolo 80 miliónov stromov popadalo ako zápalky a vyše 2000 štvorcových kilometrov okolia bolo zrovnaných so zemou. Avšak žiadny kráter sa nenašiel. Čo teda padlo z neba ?

Táto záhada je dodnes otvorenou záležitosťou, hoci niektorí výskumníci pripisujú udalosť zrážkou s kométou alebo s meteoritom, ktorý sa po vstupe do atmosféry rozpadol a explódoval ešte nad povrchom zeme. Znepokojujúcim faktom však ostáva, že aj napriek rozsiahlej akcii sa dodnes nikomu nepodarilo nájsť ani jediný fragment akéhokoľvek meteoritu. A tak možno nakoniec predsa len budú musieť pomôcť Mulder a Scullyová.

9. Záhady Marsu

Zdá sa, že planéta Mars pred nami skrýva asi najviac tajomstiev spomedzi všetkých planét Slnečnej sústavy. Prečo sú obe pologule Marsu tak radikálne odlišné ? Toto je otázka, ktorá frustruje odborné kruhy už dlhé roky. Severná pologuľa Marsu je predovšetkým nížinatá, zatiaľ čo južná pologuľa je doslova napchatá pohoriami a obrovskými výšinami. Ešte v prvých rokoch štúdii Marsu sa predpokladalo, že Mars sa dostal do kolízie s obrovským telesom, čím sa vytvorili veľké roviny na severnej pologuli. Hoci bola táto teória neskôr vyvrátená, najnovšie výpočty ukázali, že obrovské nížiny na severnej pologuli Marsu môžu byť skutočne výsledkom zrážky s telesom o veľkosti 1600 až 2700km.

Je Mars prekliaty ? Podľa mnohých diskusií, kníh a internetových článkov, existuje "niečo" (doslova paranormálne), čo znefunkčňuje všetky naše robotické prieskumníky vyslané na červenú planétu. Ak sa pozrieme na štatistiky, budeme tak trochu šokovaní. Až dve tretiny všetkých misií na Mars zlyhalo. Zatiaľ čo väčšina odborníkov pripisuje tieto udalosti náhode, najdú sa aj takí, ktorí si jednoducho nevedia vysvetliť to, prečo je väčšina neúspešných misií práve na Marse.

10. Nesúlad v teplote slnečných pólov

Prečo je južný pól na Slnku chladnejší ako severný pól ? Celých 17 rokov nám slnečná sonda Ulysses poskytovala dôležité údaje o našej materskej hviezde – Slnku. Po tom, čo bola v roku 1990 vypustená do vesmíru sa využitím gravitácie Jupitera dostala na obežnú dráhu Slnka, okolo ktorého obiehala vertikálne viac ako dve desaťročia, odovzdávajúc nám pritom dôležité údaje o slnečných vetroch, ako aj o tom, čo sa deje na jeho póloch. Žiaľ, sonda Ulysses kvôli dlhému veku doslúžila a jej misia sa oficiálne skončila 1. júla 2008.

Avšak, skúmanie práve pólov nášho Slnka prinieslo nepochopiteľné výsledky. Nevysvetliteľnou zaujímavosťou je, že južný pól Slnka je chladnejší od severného pólu o 80 000 Kelvinov. Vedci sú zmätení touto nezhodou, pretože rozdielna teplota severného a južného pólu je nezávislá od magnetickej polarity Slnka (ktorá sa mení každých 11 rokov). To otvára zaujímavú otázku, na ktorú majú odborníci zatiaľ len jedinú prijateľnú odpoveď. Zdá sa, že zloženie Slnka v oblasti jeho pólov môže byť akýmsi spôsobom odlišné. Je škoda, že sonda Ulysses prestala komunikovať skôr, ako sme boli schopní zistiť viac detailov.